A: Dobrý deň, jednu kolu a kávu.

B: 130 korún

A: Prosím…

B: Moment, to sú peniaze z Dostihy a sázky, si robíš srandu? Chcem normálne peniaze!

A: Ehm, mám tu ešte iné peniaze…

B: Veď to sú papieriky nakreslené pastelkami! Okamžite mi daj normálne peniaze! Si normálny?

A: Veď ti dávam peniaze! Si ty normálny?

Súkromné peniaze?

Určite si ako decko sníval. že si vezmeš peniaze z hry Monopoly (alebo Sázky a dostihy, pre tých starších), nabehneš s nimi niekde do obchodu a tam si za ne nakúpiš. By bolo fajn, keby fungovali v reálnom svete, že? Potom by si začal zháňať po kamošoch a príbuzných, či tu hru doma náhodou nemajú, potom by si začal obchádzať bazáre a Levné knihy a za pár šupov by si mohol mať z každej krabice “papieriky” v hodnote asi 200 tisíc. To už sa oplatí, aj keby si to mal v obchode kupovať za plnú cenu. Ešteže to nikomu inému nenapadlo.
A sakra, napadlo. Nejaký hnusný podrazácky hajzel vykúpil všetky krabice a má teraz milióny!!! Ako si to mohol dovoliť, to by mali zakázať!!!
A potom zistíš, že keď chceš tými peniazmi zaplatiť v obchode, v tom lepšom prípade sa ti vysmejú, v tom horšom dostaneš do držky. Asi to bude tým, že to zakázali, že? Tie peniaze nikde neakceptujú.
To už nehovorím o nápade zo Stopařův průvodce po Galaxii, kde preživší stroskotanej kozmickej lode začali ako platidlo používať lístie zo stromov. Skončilo to tak, že všetci mali tepláky narvané lístím a všetky stromy v okolí niekoľkých kilometrov boli otrhané dohola.

Takže tu máme dva problémy, ktoré je potreba vyriešiť, keď si chceme “vymyslieť” vlastné peniaze:

• bolo by fajn, keby na ich získanie bolo treba vynaložiť nejaké úsilie
• musí ich niekto akceptovať ako peniaze

To prvé rieši nejaká dohoda (väčšinou len ako nejaký nepísaný predpoklad, alebo očakávanie), ako veľa úsilia je potrebné na získanie niečoho, aby to bolo akceptovateľné ako peniaze. Listy zo stromov síce vyžadujú úsilie na otrhanie, ale evidentne dosť málo. Nákup plnej dodávky krabíc hry Dostihy a sázky je už zložitejšie, ale nie dosť. Ale také vyťaženie hrudy zlata zo zeme už vyžaduje úsilia celkom dosť. Alebo vyťažiť soľ. Podobne ako vylovenie perly, zastrelenie nejakej zveri na kožušinu. V Mikronézii na súostroví Yap si ako peniaze použil 4 metre veľký, 5 ton ťažký kamenný kruh. A keďže tie šutre na tých ostrovoch ani neboli dostupné, doviezť takú mincu na kanoi po oceáne bolo dosť zložité.
Tomu už hovorím úsilie. Pokiaľ získanie nejakej z týchto “vecí” vyžaduje dosť úsilia, nájdu sa ľudia, pre ktorých má vlastníctvo zlata, perly, kožušiny,… väčšiu hodnotu ako ich aktuálne vlastníctvo sliepky, vreca múky alebo hodina práce na oprave topánok. A sú ochotní ich vzájomne vymeniť.

Tým máme vyriešenú aj druhú časť - akceptáciu. Zlato bolo a je akceptované ako predmet výmeny asi všade (pokiaľ do tohoto slobodného rozhodnutia ľudí nehodí vidle nejaký zákaz, ale o tom neskôr). Ľudia si časom vytvorili nejaké prepočty a odhady, akú hodnotu v zlate má sliepka, vrece múky alebo oprava topánok. V prímorských krajinách to kľudne mohli byť perly, v severských lesoch zase zvieracie kože. A v Mikronézii niekoľkotonové šutráky.

Pokiaľ niekto našiel baňu s veľkými zásobami zlata alebo sa premnožili vlci, ktorých nebolo problém zabíjať na kožušinu, nastal prebytok takéhoto predmetu platobného styku. Pokiaľ by ten prebytok bol extrémny, jeho hodnota by tak nejak klesla (samozrejme, nikdy nie natoľko, aby to bolo ako u tých listov zo stromov).

Tento problém často riešil nejaký lokálny vládca tým, že vydával vlastné mince. Stále to bol kus zlata alebo striebra s nejakým obrázkom (kto by odolal sebaprezentácii pomocou selfíčka, že?) spolu s nariadením, že všetci na území daného vládcu musia dané mince akceptovať. Akceptáciu máme teda vyriešenú (=musíš akceptovať, lebo ináč bude trest), obmedzenie zdrojov často tiež, aspoň z pohľadu obyčajných ľudí. Aj keby si obyčajný človek mohol niekde zohnať zlato alebo striebro, nemohol si tam vyraziť obrázok daného vládcu. To bolo brané ako falšovanie a daný vládca to trestal často trestami najprísnejšími. To by tak bolo, aby sa mu niekto montoval do jeho monopolu.

Tento monopol vládcu na vydávanie peňazí mal ešte jeden dôsledok. Skrytý pre bežných ľudí. Keď chcel obyčajný človek viac peňazí, musel viac makať. Vypestovať viac pšenice, zastreliť viac zvierat na kožušinu, prežiť viac obchodných výprav za korením, viac riskovať v obchode,…
Keď chcel (a platí to stále) viac peňazí panovník, tak si ich dal vyrobiť. Do určitého času bol panovník limitovaný aspoň množstvom drahého kovu, z ktorého peniaze dával vyrábať. Ale aj tam sa diali podvody a sám panovník dával vyrábať mince, ktoré obsahovali drahého kovu menej. Mohol tak zvyšovať svoje “bohatstvo”, dokiaľ na ten podvod nikto neprišiel. A že falšovanie mincí “riedením” drahých kovov tu bolo vždy, človek vidí dokonca aj v rozprávkach. Také to zahryznutie do zlatej mince je práve jednoduchý test na to, čo je minca z čistého zlata (zlato je mäkké) alebo zliatiny so striebrom (zliatina je výrazne tvrdšia).

Tento monopol vládcu na vydávanie vlastných peňazí zostal až do dnes. Vydávanie peňazí niekým iným, aj keď vyzerajú rovnako alebo podobne ako tie vydávané vládcom, je vždy prísne trestané. A napriek tomu vždy lákavé.

Komunitné peniaze

Je nejaká možnosť používať vlastné peniaze a zároveň sa nemontovať do monopolu svojho vládcu? Ťažko povedať. Každá krajina to má asi iné. V určitej miere môžeš vydať vlastné peniaze, pokiaľ sa ich nesnažíš použiť namiesto tých oficiálnych. V USA je vraj možné používať komunitné peniaze, pokiaľ to nie sú mince a pokiaľ zaručíš, že budú zmeniteľné za USD.

V malej komunite sa asi môžeš hrať na používanie nejakých peňazí. Kedysi na jednom českom diskusnom webe si ľudia mohli navzájom kupovať a predávať tovar a služby za “lístí” (inšpirácia Stoparovým sprievodcom?), aj keď neviem, ako to presne fungovalo.
V 90-tých rokoch, keď prevádzka mobilného telefónu bola nákladná, bolo bežné, že ako platidlo slúžil kód na dobitie mobilného kreditu. Ehm, áno, primárne sa kreditom na mobil platilo za veľmi špecifické služby (však všetci vieme, mrk-mrk). Ale napríklad v niektorých afrických štátoch, kde tisíce, možno milióny ľudí nemajú bankový účet, je platba mobilným kreditom úplne normálna. Dokonca sami mobilní operátori na to rozbehali celú technológiu, aby to pre ľudí fungovalo čo najjednoduchšie a mohli si navzájom vymieňať mobilné kredity v akejkoľvek hodnote.

Pravdepodobne, pokiaľ si zavedieš nejaké lokálne peniaze v malej komunite, nebudeš tým “vládcu” moc prudiť a ako komunita budete fungovať “pod radarom”.
Potom už záleží len na tom, či sa dokážete dohodnúť na podobe peňazí, aby nebolo možné, že si niekto z vás tých peňazí vyrobí viac, ako mu prislúcha za predaný tovar alebo poskytnuté služby.

V Afrike je komunita ľudí, čo používa takéto alternatívne “peniaze” veľká, obrovská. Ale funguje to. Pravdepodobne vďaka neschopnosti vládcu alebo aj zámernému ignorovaniu z jeho strany. Miestne meny sú často extrémne inflačné, ľudia často používajú americký dolár. Takže vymieňať si mobilný kredit je pravdepdobne vládou trpeným spôsobom, ako platiť za tovar a služby.

Ale skús toto použiť v Európe alebo Amerike. Vládca okamžite závetrí unikajúce zisky v podobe takých alebo onakých daní. To by tak bolo, aby ľudia medzi sebou obchodovali bez dozoru vládcu.

Už som spomenul, že komunitné peniaze v malom rozsahu väčšinou dokážu fungovať mimo radar vládcu. Buď si za mrkvu od suseda, za upečený koláč alebo za opravu bojlera v kúpeľni navzájom vymieňate nejaké plastové alebo drevené mince. Alebo si zapisujete do nejakej zdieľanej Excel tabuľky koľko kto komu mal dať. Alebo si každý len tak zhruba pamätá, koľko kto komu dlží.

Sú teórie, ktoré tvrdia, že prvé peniaze boli vlastne dlžné úpisy. Že ich hodnota vyjadrovala, koľko človek A dlžil človeku B za tovar alebo službičku. A tieto dlžné úpisy si potom začali ľudia vzájomne vymieňať.

Dokonca aj tie obrovské kamenné mince na súostroví Yap nikto neprenášal, keďže boli ťažké. Minca bola opretá niekde na námestí a na minci bolo napísané, kto ju zrovna vlastní.

Pokiaľ ale vytvoríš komunitný finančný systém, ktorý zaujme príliš veľa ľudí, jednoznačne sa dostaneš do hľadáčika vládcu.
Drobná odbočka…
V 2006 si jeden Američan v Kostarike vytvoril “komunitné” peniaze (už ako svoj druhý projekt na digitálne peniaze, ten prvý skúšal v USA a dlho nevydržal). On to bol vlastne niečo ako e-shop/bazár, kde si ľudia cez službu tretej strany nakúpili Liberty Reserve Dollars alebo Liberty Reserve Euros a nimi potom na danom e-shope platili. Na vytvorenie účtu stačila viac-menej len emailová adresa. Človek sa nemôže diviť, že takýto systém pritiahol cez milión užívateľov! A to nie len dílerov drog a možno aj zbraní, podvodníkov, ale dokonca aj brokerov veľkých finančných firiem. Liberty Reserve si nechávalo z každej transakcie okolo 1%. To vládcu možno až tak neštvalo ako to, že tadiaľ vraj za 7 rokov pretieklo asi 6 miliárd USD. Nezdanených, samozrejme. A nezdanené prachy sú čo? Nezdanené prachy sú zlé!
V tomto prípade bolo “riešenie” jednoduché. Chlápkov zatknúť, servre vypnúť. Obvinenia? Klasické pranie špinavých peňazí, nelicencované obchodovanie. Spojenie s krádežami kreditných kariet, krádežami identít, investičnými podvodmi a s obligátnou detskou pornografiou.
Úplne rovnako skončil aj iný a asi aj známejší projekt “e-gold”. Tam síce zatkli iniciátorov, úplne to nevypli, ale vynútili také pravidlá (“Know Your Customer”), že to zakapalo samé.

Legálne komunitné peniaze

Niekde a v určitej miere sú komunitné peniaze povolené. Okrem už spomínaných komunitných peňazí v USA je zaujímavý prípad komunitných peňazí v malých mestách (a teraz neviem, či to bolo Taliansko alebo Francúzsko alebo čo). Počas Covid karantény sa miestna radnica rozhodla podporovať ľudí dotáciami, keďže veľa z nich prišlo o prácu. Aby ale tieto peniaze neskončili v kasínach a aby ich ľudia naozaj použili na krytie svojich životných potrieb a aby - pokiaľ možno - zostali “doma”, dostávali ľudia špeciálne poukážky. Za ne mohli nakupovať v miestnych obchodoch a obchodník bol povinný ich prijímať. Dané poukážky mu potom na radnici vymenili za reálne €. Trochu násilný a pokrútený systém, ale je vidieť, že riešil určenie hodnoty (tie poukážky mali výmennú hodnotu 1:1 k €) aj likviditu v obmedzenej miere (vymenili to len obchodníkovi, ktorý ich dostal za tovar, nie človeku, ktorý ich dostal priamo ako podporu)

Likvidita je schopnost sa danej veci zbavit. Ochota tých druhých od teba danú vec kúpiť. Keď vlastníš niečo, o čo nie je záujem, likvidita je nulová a daná vec je ti naprd (obruč do krinolíny). Ak vlastníš niečo, o čo je vždy záujem, má to vysokú likviditu (zlato, prípadne “céčka” tak pred 40 rokmi).

Prípadne, asi všetci poznáte zamestnanecké stravenky. To sú tiež také “komunitné peniaze”. A keďže zdanené, tak povolené.

Pokiaľ si teda chcem zaviesť komunitné peniaze, musím riešiť nasledujúce okruhy:

Ako získať komunitné peniaze

Tých spôsobov bude asi spústa, napíšem tie, čo mi len tak narýchlo napadli…

• pri vstupe dostane každý fixnú čiastku - toto sa asi jednoduchšie rieši, keď všetci vstupujú v jeden čas

“A rád by som vám všetkým na tejto záhradnej párty oznámil, že som založil naše komunitné peniaze a každý z vás má na účte 100 tisíc.”
“Huráááá!”

Osobne si ale neviem moc predstaviť, ako by sa napríklad riešil dodatočný vstup nových ľudí. Dostal by aj každý nový 100 tisíc? A ak by to aj fungovalo a niekto by za svoje služby alebo tovar zarobil tieto komunitné mince, čo potom s nimi? Ak zrovna nemá záujem o reďkovky od susedy alebo si nechce dať pokosiť záhradu od chlápka zo susednej ulice, zrazu zistí, že sú mu celé takéto komunitné peniaze naprd. A nabudúce si od susedov bude za svoje služby pýtať radšej oficiálne štátne peniaze.

• Druhá možnosť je, že si človek komunitné peniaze nakúpi za klasické štátne peniaze. Organizátor takýchto komunitných peňazí musí v tomto prípade slúžiť ako banka, ktorá bude meniť jeden druh peňazí za iný. Má to relatívnu výhodu, že množstvo tých komunitných peňazí je rovnaké ako množstvo korún alebo dolárov, ktoré by sa mali niekde hromadiť ako krytie tejto komunitnej meny (napadá mi transparentný účet nejakého “spolku”). Ak niekto bude mať dosť zarobené a bude si chcieť niečo kúpiť mimo komunity (“rok poctivo susedom sekám trávnik a teraz si konečne môžem kúpiť toho bazárového Golfa!”), požiada bankára o odkup komunitných peňazí. On mu z účtu vyplatí koruny alebo doláre a danú hodnotu komunitných peňazí by mal fyzicky alebo aspoň účtovne zničiť. Tým sa zaručí, že množstvo komunitných mincí v obehu bude rovnaké ako množstvo korún na transparentnom účte, ktorý slúži ako krytie. (Pamätá si niekto z vás, že kedysi existovalo niečo ako krytie zlatom? V obehu mohlo byť len toľko peňazí, koľko bolo zlata v trezoroch.)

Určenie hodnoty

• Druhá možnosť v predošlom odstavci predpokladá, že hodnota mojej mince bude 1:1 k nejakej fiat mene (fiat nie je ten rozpadnutý Maluch, čo parkuje v susednej ulici, je to “tá” oficiálna štátna mena), ktorú účastníci poznajú a vedia si teda určovať hodnotu služieb a tovaru. Pretože v komunitných peniazoch to bude to isté číslo, ako by bolo v korunách, eurách alebo dolároch. Má to výhodu, že sa jednoducho určuje hodnota tovaru a služieb - číslo na cenovke je to isté ako v obchode. Nevýhoda je skôr ideologická - danej komunite ľudí môže vadiť, že infláciou klesá hodnota komunitnej meny úplne rovnako ako tej fiatovej. A pokiaľ si komunitnú menu založili práve preto, aby sa odstrihli od ideologicky “závadnej” oficiálnej meny, toto môže byť “cez to nejde vlak”.
• Nechám systém, aby si sám určoval hodnotu komunitných peňazí. Toto je asi veľmi zložité vysvetliť a pravdepodobne to naopak zasa môže fungovať aj celkom prirodzene. Skrátka, ľudia si sami povedia, koľko chcú za doma upečený chleba, za pokosenie trávnika a podobne. A tie čísla budú tak nejak iterovat k hodnotám, čo bude akceptovať celá komunita. A každý bude tak nejak brať, že “je predsa jasné, že chleba stojí 10 mincí, úplne rovnako ako pred rokom a aj ten rok predtým”, aj keď “vonku” zúri 10% inflácia.

Elektronické komunitné peniaze

Pokiaľ začneme hrať hru s komunitnými peniazmi, ktoré nie sú nejaké kolieska vyrezané z dreva, ale sú to čisto záznamy v počítači, hráme prakticky tú istú hru, ale pravidlá sa môžu výrazne zmeniť. K dobrému aj zlému. Začnem možno tými mínusmi:

• obchodovanie nespočíva v predaní “drevených mincí” z ruky do ruky
• človek musí dôverovať tomu, na koho počítači sa držia tie záznamy
• je potreba vymyslieť, ako sa “transakcia” dostane na ten počítač, kde beží tá databáza (susedove PC s Excel tabuľkou?) - buď v nejakej whatsup skupine napíšeš, že chceš presunúť 10 kreditov od Pištu na účet Jožovi, alebo budeme všetci nosiť elektronické krabičky, ktoré si v okamžiku obchodu priložíme k sebe ako v nejakom starom sci-fi filme. No, keď sa to ale vezme, takéto elektronické krabičky nosíme skoro stále u seba. Volá sa to mobilný telefón a tá platba vie fungovať naozaj tak, že si ľudia spolu priložia telefóny k sebe!

Najlepšie je, keď komunita dôveruje tomu, kto sa stará o databázu (alebo Excel súbor). Ľudia vedia, na koho sa obrátiť v prípade problémov, kto rieši nezhody (“ja som peniaze poslal” vs. “ale ja som nič nedostal”), dokonca je možné aj riešiť umelé zásahy typu “poslal som Jožovi peniaze omylom, on mi ich ale nechce vrátiť, je možné to nejako stornovať?”. Každý vidí, že toto môže fungovať pre malú komunitu. Pokiaľ by sa komunita rozrástla, môžeš veriť chlápkovi zo susednej dediny, zo susedného okresu, zo susedného svetadielu, ktorého nepoznáš? Že nebude falšovať záznamy v databáze? Že pri rozporoch nebude nadržovať “svojim”? Že v prípade technických problémov ti bude vôbec ochotný zdvihnúť telefón?
A v prípade, že sa do systému vstupuje vložením štátnych peňazí (fiat) a očakávaš, že tie komunitné budeš môcť kedykoľvek zmeniť naspäť na tie štátne, musíš dôverovať “chlápkovi, o ktorom nevieš vôbec nič a nikdy si ho nevidel”, že tie prachy nezbalí a nepoužije ich ako svoj dôchodok niekde na Bahamách.

V prípade komunitných peňazí je teda dôvera jedna z najdôležitejších vlastnosti toho systému. U nás (krajiny prvého sveta) sa môže zdať, že akékoľvek komunitné peniaze musia mať vždy menšiu dôveru, ako štátne peniaze.
Na druhej strane, stačí sa spýtať pár desiatok (a možno aj stoviek) miliónov ľudí v Afrike, akú majú dôveru v štátne peniaze. Človek sa ani moc nemusí pýtať v krajinách, kde vidí, že ľudia používajú americké doláre namiesto vlastnej meny, ktorá je často šialene inflačná v percentách, nad ktorými by aj “silný muž zaplakal”.

Ako teda zvýšiť dôveru v komunitné peniaze, aby ich ľudia boli ochotní používať viac ako štátne peniaze?
Aké vlastnosti by mali mať komunitné peniaze, aby boli dôveryhodnejšie ako tie štátne?

• no, v prvom rade musíš mať istotu, že ten, kto spravuje “databázu”, nebude odrbávať. Čo sa dá vyriešiť tým, že tá databáza nebude spravovaná centrálne. Čo to znamená? Že nebude existovať mechanizmus, kedy o zápise do tej databázy bude môcť rozhodovať jeden človek, jeden team, ale že právo zmien je na každom účastníkovi.
• musíš mať istotu, že to nikto nedokáže len tak “vypnúť”. Že nehrozí, že niekam nabehne nejaké komando, zatkne administrátorov a servre vypne. Dnes už moc nepomôže mať servre po celom svete, pretože v podstate je len pár firiem, u ktorých môžeš mať servre a asi všetky z nich majú podstatnú časť biznisu buď v Amerike alebo v Európe alebo silných Ázijských štátoch. Takže v prípade, že si niektorá z tých vlád myslí, že ťa chce položiť, hostingová firma veľmi ochotne tvoje servre vypne.
  Nie je jednoduché mať dnes na svete servre, na ktoré nedosiahne žiadna z veľkých vlád, keď sa jej zachce. Riešenie je mať tú databázu “distribuovanú”.
  Čo to znamená?
  Že nie je uložená na jednom mieste, ale jej kópie sú na neobmedzenom počte miest, ktoré sa navyše môžu často meniť. Buď má každé z tých úložísk kompletnú kópiu databázy, alebo každý má jej rôzne časti a pre potreby zápisov a čítania sa informácie zbierajú zo všetkých dostupných počítačov. Výhodu to má obrovskú. Nie len, že je problém zistiť, ktoré presne servre treba vypnúť (a ak sú u rôznych poskytovateľoch, nikdy nedôjde k vypnutiu v rovnaký čas), ale takáto databáza je odolná aj voči klasickým technickým problémom, keď sa server pokazí. Čím viac počítačov bude mať kópiu tej databázy, tým to bude bezpečnejšie.
• ale aj drahšie! Niekto musí prevádzkovať to množstvo počítačov. Už v prípade stoviek počítačov sa môžu vyšplhať náklady na ich prevádzkovanie na tisíce dolárov mesačne. Jedine…
  …jedine, že by tie počítače chcel niekto spravovať zadarmo.
  No jasne. Účastníci systému, tí, čo tie komunitné peniaze používajú, budú poskytovať svoj počítač, aby na tom mohlo bežať distribuované účtovníctvo našich komunitných peňazí.
  Hmm. Čo ale keď nie každý má počítač alebo aj keď má, nechce ho použiť na tieto účely? No, potom treba vymyslieť systém, ktorý môže fungovať aj vtedy, keď tie svoje počítače poskytuje len časť z účastníkov. A aby sa vôbec niekto prihlásil, je potrebné nejako zakomponovať do toho systému nejakú odmenu.

Začína sa mám nabaľovať celkom dosť podmienok, že?

A teraz si predstav, že niekto takýto systém vymyslel.

Jeho hlavným princípom je “distribuovaná databáza, v ktorej sa nedá (alebo ak aj dá, je to extrémne zložité) podvádzať”.

A volá sa (bubny!!!) blockchain.

Určite si to slovo už počul, pretože ak nejaká IT firma do svojich reklamných materiálov nevloží slovo blockchain, je mŕtva a nikto si o ňu ani bicykel neoprie. (Neskôr vysvetlím, že zaslúžili by si byť mŕtve práve tie IT firmy, čo to slovo používajú a nemali by.)

Vysvetliť blockchain nie je sranda, je to zložité. A teda že ako fakt zložité. Je za tým matematika úrovne, ktorú ani ja nechápem (a to som úplne blbý z analýzy ani z algebry nebol).

Ale našiel som raz článok Charlieho Shrem-a, ktorý ako myšlienkový experiment popisoval, ako by asi tak mohli fungovať komunitné peniaze na blockchaine vo väzení (kam ho šupli za - áno, hádaš správne - pranie špinavých peňazí na jeho spravovanej bitcoin burze), kde človek nemá žiadne počítače, nieto ešte Internet.

Makrelové peniaze

Ak ti nerobí problém agličtina, TU si môžeš prečítať pôvodný článok. Ja ho tu veľmi voľne prerozprávam a trochu rozviniem, aby sa to viac blížilo tomu, ako bitcoin blockchain funguje. A naivne dúfam, že to nevysvetlím nesprávne a zavádzajúco.

Predstav si, že si vo väzení. Vieš, že nasledujúcich pár rokov tam budeš musieť nejako prežiť a súčasťou života vo väzení je aj možnosť a hlavne schopnosť si zabezpečiť nejaký tovar alebo služby. Tovar často pašovaný zvonka, služby poskytované samotnými väzňami. Prípadne služby, na ktoré máš normálne ako väzeň nárok, ale bez poplatku tak nejako nemáš šancu sa k nim dostať.

Peniaze vo väzení (väčšinou) nefungujú. Cigarety už pár rokov tiež nie sú dovolené. V článku spomínaného Charlieho Shrem-a sa popisuje, ako v “jeho” base sa používalo ako platidlo konzerva makrel. Tie zakázané neboli, neviem, či ich dostávali na prídel, alebo boli povolené v balíčkoch “zvonka”.

Skrátka, platilo sa konzervami makrel (TM = tin of mackerel). Strihanie vlasov = 1TM, mesačný prístup do posilňovne = 25TM.

Nosiť so sebou hromady plechoviek je nepohodlné a pravdepodobne aj zakázané. Ako teda vyriešiť platby?
Podobne ako v prípade obrovských kamenných mincí na súostroví Yap nebolo dôležité, kto tú mincu mal u seba doma, ale o kom všetci vedeli, že ju vlastní. Takže aj v prípade TM nie je až tak dôležité, kto tú konzervu vlastní fyzicky na poličke. Dôležitá je informácia, kedy všetci budú vedieť, že “Pišta vlastní momentálne 20TM”. Ako to dosiahnuť?

Predstav si, že si bol v civile účtovník a teraz v base sa strašne nudíš a netúžiš po ničom inom, ako si zase trochu “zaúčtovničiť”.
Vypýtaš si linajkový zošit a pero. No, možno dostaneš len voskovku, perom by si mohol niekoho zabiť, všakáno. Takže máš zošit a voskovku a čo teraz. Obídeš všetkých väzňov a spíšeš ich aktuálny stav konzerv. A potom vždy, keď niekto bude chcieť niekomu zaplatiť, príde za tebou a povie “presuň 2 TM od Jozefa ku Karolovi”. A ty svojou voskovkou zapíšeš do 1 riadku v zošite 2TM prešli od Jozefa ku Karolovi. A keď to budeš robiť dostatočne dlho, budeš mať plný zošit záznamov, kto komu “presunul” TM bez toho, aby fyzické konzervy zmenili svoje miesto. Ty vždy budeš vediet, koľko kto TM účtovne vlastní. Ehm. A čo dôvera? Čo keď budeš podrazák a budeš falšovať záznamy? V svoj prospech. V prospech kamošov. V prospech toho 120 kilového vazouna, čo vyhrožuje, že ti zláme kolená. Ako z toho von?
Tak zaveďme systém, kde tých účtovníkov so zošitom (zošitárov) bude viac. Každú chvíľu sa stretnú a navzájom si od seba odpíšu záznamy. Keďže teraz bude stav udržovaný viacerými “zošitármi”, je systém bezpečnejší. Čím je zošitárov viac, tým je to bezpečnejšie. Dať zlámať kolená všetkým naraz je už logisticky náročné.
Ale keď si budú navzájom odpisovať záznamy, bude z toho strašný chaos. U jedného môže byť transakcia, že 10TM šlo od A k B skôr a až potom si odpíše od kolegu, že zároveň má ísť 2TM od B k C. Ale iný zošitár tam môže mať najskôr transakciu 1TM od D k C a až potom si odpíše tých 10TM od A k B,…
No, je to celkom cesta do pekla.

OK, vymýšľajme ďalej. Každý zo zošitárov bude zapisovať transakcie do svojho zošita na jednu stránku. Nech má stránka nejakú fixnú veľkosť, napríklad 20 riadkov. A keď bude mať stránku zaplnenú, zapíska. A kto zapíska prvý, získa právo, že jeho stránka bude popisovať tú správnu “verziu pravdy” a tí ostatní si ju musia od neho odpísať. Čo ale urobia tí ostatní so svojimi rozpísanými stránkami? Prípadne už aj kompletne zaplnenými, len neboli dosť rýchli na to, aby zapískali ako prví? Nuž, stránky vytrhnú a zahodia ich. Záznamy, ktoré sú na ich stránkach sa “nikdy nestali”. Zložité?

OK, skúsim ešte raz. Predstav si situáciu (čas nula), keď všetci zošitári majú v svojich zošitoch zapísaných / odpísaných 45 strán. Všetky stránky sú identické. A nastáva okamžik, kedy si každý zošitár zapisuje do svojho zošita na stránku 46 nové žiadosti o transakcie. Schválne píšem “žiadosti o transakcie”, vysvetlím neskôr. Takže, zošitári zapisujú ako diví, majú na stránke 20 riadkov, to zapíšu veľmi rýchlo, hlavne ak je záujemcov o zápis transakcie viac ako 20. Zošitár, ktorý zapíše 20 transakcií, zapíska. Vyhráva právo, aby on určoval “jedinú pravdu” a všetci ostatní zošitári sa k nemu zbiehajú (a naštvaní vytrhávajú svoje verzie stránky 46) a odpisujú tú jedinú “správnu a pravdivú verziu stránky 46”. A od nich si to potom odpisujú ďalší a od nich ďalší a za chvíľu už majú všetci tú istú verziu stránky 46.

Ale čo to? Stalo sa, že v tej istej sekunde zapískali dvaja zošitári. Ostatní sa niektorí rozbehli k jednému, iní k druhému. Dokonca sa mohlo stať, že tí, čo zapískali, boli v iných spoločenských miestnostiach väznice. Ku každému z nich sa zbehli zošitári, ktorí boli v ich dosahu.

A teraz pozor, začína to byť zaujímavé.
Povedzme, že v base sú dve veľké spoločenské miestnosti a v každej z nich zhruba v rovnakom čase zapíska nejaký zošitár, že má plnú stránku. Ostatní zošitári sa zbehnú okolo toho, ktorý je akurát v tej miestnosti, kde aj oni. A tak časť zošitárov si kopíruje jednu verziu stránky 46 a časť inú verziu stránky 46.
A teraz to ide ďalej…
V každej z tých miestností sa už šíri aj iná verzia stránky 47, o chvíľu na to 48, 49, 50,…
A keď tých miestností je viac? Alebo sú tak veľké, že pískanie zošitára v jenom kúte nepočuť v tom druhom, takže aj v rámci jednej miestnosti môže vznikať niekoľko verzií “pravdy”. Ako z toho von? Príde čas, keď sa zošitári natoľko premiešajú, že sa tak nejak stretne každý s každým a tu zistia, že existujú dve verzie pravdy - dve “časové línie”. Asi ako druhá verzia roku 1985 v “Návrat do budúcnosti”.

Aké to má riešenie? Skrátka vyhrá tá vetva, ktorá je viac rozšírená. Klasická diktatúra 51%. Tí, čo sú v menšine, musia zahodiť svoje strany 46, 47, 48, 49, 50 a odpísať si tie jediné pravdivé verzie strán 46 až 50. A čo tie transakcie, ktoré boli v tých zahodených verziách stránok?
Tie sa predsa vôbec nestali. Neexistujú. A vlastne ani neexistovali. No hej, ale Pišta už Karolovi ostrihal za 1TM vlasy. A teraz niekto tvrdí, že sa tá transakcia vôbec nestala? Že Pišta zrazu nemá o 1TM viac a Karol nemá o 1TM menej?
…nuž, nemá.
Tá transakcia neexistuje. Takže Karol je ostrihaný, ale Pišta za svoju službu nedostal zaplatené.

U makrelových peňazí (v reále hovoríme o bitcoine, mrk-mrk) je to tak. Ten, čo čaká za svoj tovar/službu zaplatené, sa musí rozhodnúť, že buď vydá svoj tovar hneď, ako sa platba objaví na stránke (klasika, keď niekto platí za kávu) alebo si radšej počká, až to bude “pokryté” aspoň ďalšími (napr.) 4 stránkami. Niečo ako zálohová faktúra a vydanie tovaru/služby. A až keď ani o 4 stránky nikdo nebude rozporovať históriu, v ktorej sa daná transakcia nachádza, vydáš tovar, poskytneš službu.

A teraz si predstav situáciu, že niekto sa rozhodne, že sfalšuje “históriu”. Na stránke 46 zaplatil 100TM niekomu za za krásny prepečený stejk na večeru. Okolo stránky 50 sa rozhodne, že zmení tu transakciu na “100TM za ochranu”. Alebo, že tá platba za stejk bola len 1TM a nie 100TM. Stejk uz zjedol, takže ked sa zmení história, jemu to bude už jedno. Tomu prvému sa hovori doublespend, keď tie isté peniaze použiješ dva-krát (ok, nerieš teraz, že konzervy sú rovnaké, predstav si, ze kazdá ma na sebe výrobne číslo a… No, o tom neskôr). Okolo stránky 50 podplatí nadpolovičnú väčšinu zošitárov, aby vyrobili úplne novú verziu stránky 46. A keďže to bude nadpolovičná väčšina, bude to prehlásené za pravdu a pôvodný majitel stejku je nahraný ako keď Katastrálny úrad zrazu tvrdí, že tvoj barák patrí niekomu úplne inému. (Fakt sa to stáva. Naozaj máš 100% dôveru v štátne systémy?)

Ako z toho von? Poďme ten systém urobiť trochu zložitejšie. Ak si zošitár, nestačí, že zapíšeš na stránku 20 transakcii a zapískaš. Keď máš ostrú ceruzku (ehm, máš vlastne len voskovky), zvládneš to za pár sekúnd. To sa potom falšuje, keď je to také jednoduché, že?
Zanesieme do toho zložitosť. Zošitár, ktorý zaplní svoju stránku a chce zapískať, musí vykonať niečo zložité. Pre jednoduchosť napr. musí vylúštiť krížovku. Všetci ju majú rovnakú. Výrazne to znižuje situáciu, že viac zošitárov zapíska v rovnaký čas. Niekto lúšti rýchlejšie, niekto pomalšie. Áno. Ten, čo lúšti rýchlejšie, bude vyhrávať častejšie. Presne takto ten systém je nastavený.

No dobre. Ale čo bráni “kápovi” podplatiť zošitára, aby sfalšoval stranu 46, vylúštil hádanku a potom podplatil 51% zošitárov, aby si odpísali jeho “historickú líniu”?

Tak to urobme ešte zložitejšie. Zavedieme kontrolné súčty.

Kontrolný súčet je jednoduchý spôsob, ako zistiť, či bol nejaký zoznam čísel sfalšovaný alebo nie. Určite poznáš také to pravidlo, že rodné číslo musí byť deliteľné 11. Pokiaľ to tak nie je, rodné číslo je neplatné. Klasický kontrolný súčet používajú práve aj účtovníci. Vždy na spodu účtovnej stránky sčítajú všetky hodnoty. Môžeš spočítavať čísla ako také, môžeš spočítavať číslice. Áno, má to limity - ak jedno číslo zmenším o 1 a druhé zvýšim o 1, kontrolná suma zostane rovnaká. Ale teraz berme, že kontrolný súčet je lepší ako nič.

Úplne na začiatku účtovnej knihy - už na prvej stránke - vznikol kontrolný súčet. Ten zošitár zapíše dole do pätičky stránky. A teraz príde tá finta - skopíruje ho do záhlavia nasledujúcej stránky. Keď zaplní všetkých 20 riadkov stránky 2, spočíta kontrolný súčet všetkých 20 riadkov vrátane čísla v záhlaví a tento výsledok zase zapíše do pätičky stránky 2. A zasa to číslo skopíruje do záhlavia stránky 3.
Nestratil si sa?

Takto to pokračuje cez strany 46, 47 až 50. Predstav si, že teraz by niekto chcel sfalšovať stránku 46. Podplatí zošitára (alebo ušetrí a sám sa stane zošitárom) , zapíše nový (falošný) zoznam transakcií, vypočíta kontrolný súčet, vylúšti krížovku a môže začať rozposielať svoju verziu stránky podplateným 51% zošitárom. Ale ouha. Aj keď si túto novú vetvu histórie odpíše 51% podplatených zošitárov, tí zvyšní nepodplatení si ju rozhodne neprepíšu. Pretože kontrolná suma na konci stránky 46 nesedí s kontrolnou sumou ktorú majú všetci v záhlaví stránky 47 - hneď vidia niečo nekalé a túto históriu odmietnu. Ok, náš “zloun” teda sfalšuje aj stránku 47. Založí ju ako úplne novú v záhlaví s kontrolným súčtom zo strany 46, odpíše pôvodný zoznam transakcií z originálnej stránky 47 (alebo sa rozhodne históriu falšovať ďalej), vypočíta novú kontrolnú sumu do pätičky (bacha! aj keď odpíše všetky pôvodne nesfalšované transakcie zo stránky 47, bude musieť byť kontrolný súčet iný, pretože musí obsahovať nový kontrolný súčet stránky 46, ktorý skopíroval do záhlavia novej verzie stránky 47), tú prepíše do záhlavia stránky 48, začne lúštiť krížovku,…
Keď bude lúštiť dostatočne rýchlo, mohol by dobehnúť “súčasnosť” a podvod by sa podaril. No hej, ale nepodplatení zošitári pokračujú na stránky 51, 52, 53,…

Náš falšovateľ by musel byť niekoľkonásobne rýchlejší ako všetci ostatní zošitári. A to nie je. Byť zošitárom je celkom vyrovnaný boj, víťaz vyhráva vždy len-tak-tak o prsia. Takže tým, že sme do systému zaviedli obtiažnosť práva “zapískať” pomocou lúštenia krížovky a zároveň sú tam tie kontrolné súčty, ktorými sú tie stránky navzájom “zreťazené”, je podvod extrémne zložitý a často nemožný.

No, nemožný úplne nie, ale podvodník by musel podplatiť výraznú väčšinu zošitárov a zároveň byť niekoľkonásobne rýchlejší v lúštení krížovky. Podvod v takomto systéme sa stáva ekonomicky nevýhodný. Musel by sfalšovať naozaj obrovskú transakciu, aby sa mu to oplatilo a to by si pravdepodobne niekto všimol a urobil poprask (sú zošitári, čo si možno z nostalgie držia aj staré verzie stránok a po nociach sledujú, čo také sa stalo, že spadli do vetvy “neexistujúcej histórie”).

Je to pekne zložitý systém, že? Začalo to nevinne, zošitom, do ktorého si zapíšem, kto má koľko konzerv makrely a potom z dlhej chvíle spoluväzňom robím účtovníka.
Že ja blbec som sa na to dal. Je to neustály závod, neustále našponované nervy, aby som stihol vylúštiť krížovku včas…
…prdlajz včas, musím byť prvý! Ináč som to robil úplne zbytočne.
Čo z toho mám, aby som robil takéto opičárny?

“Okej, čo takto nejaká odmena?”

“Odmena? Hmm. Pokračuj…”

Tak, čo keby ten systém umožňoval odmeňovať zošitárov? Teda tých, ktorí sú úspešný a ich víťazná stránka žije naďalej v pravdivej histórii. Ako to urobiť?
No, zrovna toto je napodiv dosť jednoduché. Pamätáš, že stránka v zošite má 20 riadkov? Tak tam urobme zmenu. Zošitár na stránku zapíše len 19 transakcií. A na ten 20. riadok zapíše špeciálnu transakciu, kde “odosielateľ” je “nikto” (anglicky sa to krásne povie “out of blue”) a príjemca je dotyčný zošitár. Suma je fixná. (napr. 5TM) Dohodnutá, aby ju mali všetci rovnakú. A keď vylúštiš hádanku a tvoja stránka sa stane tou, čo prežije, je tam vlastne transakcia, kde na tvoj účet “pristalo” ako odmena 5TM. Samozrejme, že všetci zošitári si na svoje stránky na 20. riadok píšu odmenu pre seba. Ale keď ich stránky “nevyhrali”, tak tá transakcia s odmenou pre nich sa “vlastne nikdy nestala”.

A Horst Fuchs by určite dodal “A to nie je všetko!”
Naozaj to nie je všetko.

Všetci, čo chcú, aby sa ich transakcia zapísala do zošita (ok, normálnym jazykom to je “chcú niekomu za niečo zaplatiť”), sa postavia do hlúčku, v ruke papierik s detailami transakcie, ktorým mávajú nad hlavou a dúfajú, že si ich zošitár vyberie. Keď si ich vyberie, je šanca, že sa dostanú na stránku, že daná stránka vyhrá a oni “konečne zaplatia”. Z toho hlúčku si toho konkrétneho človeka s papierikom vyberie jeden zošitár, ale kľudne aj 10 alebo kľudne aj tisíc! Čím viac zošitárov si ho vyberie, tým je väčšia šanca, že sa jeho “platba” stane realitou. Ak je žiadateľov o zápis na stránku málo, je skoro istota, že sa každý dostane na stránku niektorého zošitára (prípadne viacerých alebo dokonca všetkých). Ale pokiaľ je tých záujemcov veľa, pravdepodobnosť, že sa človek so svojou platbou dostane na stránku, sa prudko znižuje. Ako svoje šance zvýšiť? Jednoducho, tak ako to funguje už tisíce rokov. Úplatok. Bakšiš. Všimné. Podplatíš zošitára. Ponúkneš bakšiš. Vyšší bakšiš, vyššia šanca. A to sa robí ako na tajňačku?

Nie, úplne oficiálne. Ten systém má možnosť ponúknuť úplatok priamo v sebe! Normálne človek pri transakcii uvedie, koľko komu posiela a koľko ponúka zošitárovi. A tam buď môže dať nulu alebo akékoľvek číslo. Ako adresát ten “druhej” platby je vždy zošitár. Vlastne všetci zošitári. Každý, kto si túto platbu pridá na svoju stránku, sa stáva príjemcom tejto “druhej” platby. Ak tá stránka vyhrá, tak tú platbu získa zošitár, ktorého stránka vyhrala. Neznamená to, že platíš všetkým zošitárom. Platba zošitárovi, ktorá bola na neúspešnej stránke, sa vlastne nestala. Stala sa len tá platba, ktorá je na víťaznej stránke, takže víťazný zošitár má na svojom účte zrazu navyše aj ten tvoj úplatok.

Byť zošitárom je krásne. Keď vyhráš, dostaneš tú fixnú odmenu a ešte naviac všetky úplatky od všetkých tých, ktorých platby si zapísal na svoju stránku. (Je teda logické, že že si z toho hlúčku vyberieš tých, čo ponúkajú najviac.)

Blockchain - extrémne pomalá databáza, ale nezakázateľná!

A teraz si predstav, že celý tento systém s konzervami makrel, zošitármi, zošitmi, kontrolnými súčtami, riadkom c. 20 s odmenou pre zošitára prerobíš na systém, čo beží na počítačoch pripojených do Internetu.
Vymeníš len “pár drobností”:

Ťaženie

Zošitárovi sa vraví “ťažiar”. A keď sa “ťažia” mince kryptomeny, neznamená to, že niekto niekde niečo kope v zemi. Ťažiar na svojom počítačom namiesto lúštenia krížovky počíta veľmi zložitú matematickú hádanku. Uhádnuť ju je veľmi ťažké, overiť, že to niekto uhádol, naopak veľmi ľahké. Aby si mal predstavu, napríklad ti dám úlohu “nájdi dve veľké čísla, ktoré keď vynásobíš, dostaneš 100 ciferné číslo. A aby to nebolo tak jednoduché, ten výsledok musí mať v sebe aspoň 13 osmičiek”.
Si sa zbláznil? To sa ako dá vypočítať? No, finta je v tom, že nedá. Hádaš. Vezmeš 2 čísla, vynásobíš ich. Má výsledok 100 cifier? Nemá? Tak znovu! Ďalšie 2 čísla. Dostal si konečne 100 ciferné číslo? Bingo, prvý test máš za sebou. Je tam aspoň 13 osmičiek? Nie? Tak znova. Milión krát za sebou. Miliárd-krát. Raz to musí vyjsť!
Toto dá zabrať aj namakanému počítaču. A je to tak schválne.

Pamätáš, ako som písal, že falšovať stránky 46 až 50 je skoro nemožné, pretože kým vylúštiš 5 krížoviek, zvyšok sveta pravdepodobne tiež vylúštil 5 krížoviek?. Musel by si lúštiť 5 rýchlejšie ako tí najlepší z tých “nepodplatiteľných”.
A teraz si vezmi, že nejde o lúštenie krížovky, ale o takúto brutálne zložitú matematickú hádanku. Áno, môžeš si povedať, že ako sa počítače zrýchľujú, čas na jej uhádnutie sa stále skracuje a nakoniec zasa pôjde len o sekundy.

No, aj na to je finta. Pamätáš, ako som písal, že v hádanke je taký ten filter “musí tam byť 13 osmičiek”? Tak toto sa môže meniť. Ako sa počítače zrýchľujú, zvyšuje sa obtiažnosť hádanky. Už to nebude len 13 osmičiek. už ich musí byť 18. Neskôr 20. Tie podmienky si niekto cucá z prsta? Nie, je to naprogramované v tom systéme. Systém meria, ako rýchlo poslednou dobou trvalo uhádnuť riešenie. Malo by byť vždy tak plus-mínus 10 minút. Keď sa zrýchlia počítače a hádanku začnú zošitári (pardón, ťažiari) riešiť za 8 minút miesto desiatich, zvýši sa obtiažnosť. Ak to zrazu trvá dlšie ako 10 minút (stať sa môže), zníži sa obtiažnosť. Zapísať jednu stránku, vyriešiť hádanku a “zapískať” teda trvá zhruba 10 minút. Ako často sa obtiažnosť prepočítava si necháme na neskôr.

Takže chceš niekomu zaplatiť za kávu, pošleš platbu a teraz 10 minút čakáš. A čo sa stane po 10 minútach? V tom lepšom prípade sa tvoja platba objaví v najbližšej víťaznej stránke, obsluha kaviarne vidí, že platba je pripísaná na účet adresáta a dostaneš kávu. Keď to nie je káva do ruky u okienka bufetu, tak sa to dá. Väčšinou u kávy sedíš dlhšie ako tých 10 minút. Barista to riskne, dá ti kávu dopredu a potom naivne čaká, že za tých 10 minút platba príde.
Pretože ona prísť nemusí. Buď si tvoju transakciu žiaden z ťažiarov nevybral na svoju stránku, alebo ak aj áno, nikto z nich nevyhral. Smola. Tvoja platba je stále vo fronte čakajúcich, tak možno o ďalších 10 minút…
Alebo aj hodinu. Nikdy nevieš. Dokonca sa môže stať, že tvoja platba je vo víťaznom bloku, barista je rád a o 2-3 bloky sa príde na to, že tu existuje iná “vetva histórie” s vyšším množstvom kópií (diktatúra 51%) a tá sa stáva pravdou.
Stránku s tvojou platbou všetci ťažiari (zošitári) zahodia a tým sa tá platba “nestala”. Platiť bitcoinom za kávu sa dalo možno v počiatkoch, kedy v systéme bolo málo ľudí a pravdepodobnosť, že sa tvoja platba dostane na stránku v najbližších 10 minútach bola skoro istotou.
Áno, môžeš tú pravdepodobnosť zvýšiť tým, že ponúkneš pre ťažiara dostatočne lákavý úplatok (=poplatok). Ale úprimne. Budeš za platbu v hodnote 100 korún dávať poplatok 20 korún? Taký systém moc ľudí nepriláka. Ale ak posielaš niekomu 100 tisíc, poplatok 20 korún nie je až tak hrozný, nie?

Blok

Je jasné, že keď sa to všetko deje na počítačoch, nebudú tie transakcie v nejakých papierových zošitoch. Sú samozrejme ako počítačové dáta a počítačové dáta sa ukladajú v tzv. blokoch (spýtaj sa nejakého databázistu, napríklad). Úplne na začiatku bolo dohodnuté, aký veľký blok to bude. Niečo ako rozhodnutie, že stránka má 20 riadkov. Ale v počítačiarskej hantýrke, bitcoinový blok má 1MB. Nie je presne dané, koľko presne transakcií sa do neho zmestí (tým myslím, že to nie je také jednoduché, ako fixných 20 riadkov na stránku), tu je situácia trochu zložitejšia. Skús si predstaviť, že tvoje prijaté platby bitcoinu (buď si barista, dostávaš výplatu v bitcoinoch, alebo si si ich skrátka nakúpil) nie sú len čísla na účte, ktoré sa spolu vždy sčítajú. Predstav si každú platbu ako napr. taký ten žltý PostIt papierik s napísanou sumou. Postupne si nahromadil papieriky s rôznymi sumami. napr. 1, 5, 7.001, 11, 3.14159, 0.0001. Potrebuješ niekomu zaplatiť presne 5. Je samozrejme, že na to použiješ PostIt papierik s hodnotou 5. Ale čo, keď máš zaplatiť 10? tak použiješ papierik s hodnotou 11 a v skutočnosti sa vyrobí 1 transakcia v hodnote 10 od teba k príjemcovi a zároveň druhá, kde bude hodnota 1 od teba k tebe ako “výdavok”. Takže si sa zbavil papierika s hodnotou 11, ale zasa ti pribudol papierik s hodnotou 1.

A čo keď máš zaplatiť niekomu 25?
Ak máš náhodou papierik s hodnotou 25, máš vyhrané. Použiješ ten. Pokiaľ máš nejaký s hodnotou 28, použiješ ten a príde ti výdavok na papieriku s hodnotou 3. Ak máš ale papieriky s hodnotami spomenutými vyššie, tak musíš použiť skoro všetky. Dáš do transakcie 11, 7.001, 5, 3.14159. Príjemcovi prídu 11, 7.001, 5, 1.999 a tebe sa vráti papierik s výdavkom 1.14259. Takáto komplikovaná transakcia zaberá omnoho viac miesta ako iba jediná s papierikom 25. Predstav si to, že blok je výkres veľkosti A3 a zapísané transakcie vyzerajú tak, že na ten výkres lepíš tie PostIt papieriky. Jeden papierik s hodnotou 25 zaberá výrazne menej miesta, ako papieriky 11, 7.001, 5, 1.999, 1.14259. Preto sa často veľkosť transakcie vyjadruje v bajtoch (bacha, to bola počítačová hantýrka). Čím viac papierikov, tým viac bajtov zaberajúcich miesto v 1MB bloku.

Keď sa snažíš uplatiť ťažiara, aby si všimol tvoju transakciu, nie je dôležitá ani tak absolútna výška toho úplatku (ok, volajme to oficiálne - “poplatok”). Záleží aj, koľko miesta mu ty svojou transakciou “zožerieš” v jeho bloku. Prečo by mal prijať tvoju transakciu s poplatkom 3, keď na to isté miesto môže zmestiť 4 transakcie, každú s poplatkom 1? Takže poplatky sa často vyjadrujú prepočítané na 1 bajt veľkosti bloku.

Ako zistíš, aký poplatok máš dať? Keď dáš moc malý, žiaden ťažiar si ťa nevšimne (a zvýšiť poplatok dodatočne nie je vždy jednoduché). Keď dáš naopak zbytočne veľký… …no, platíš zbytočne veľa.
Riešením je použiť peňaženku (ehm, o peňaženkách neskôr), ktorá vie navrhnúť optimálny poplatok alebo sa pozrieť na web stránky bitcoinfees.net, kde sa dozvieš, aký je “vhodný” poplatok, keď sa chceš dostať hneď do nasledujúceho bloku (platba by sa mala uskutočniť do 10 minút) alebo ti na rýchlosti až tak nezáleží a stačí, keď si tvoju transakciu niekto zlízne do hodiny, do 6 hodín,…

Takže postup je, že ťažiar zapíše žiadosti o transakcie do bloku (snaží sa ho zaplniť celý, aby mal čo najviac poplatkov, všakáno), uhádne hádanku a pomyselne “zapíska” - ťažiaci počítač, to oznámi všetkých ďalším tažiacim počítačom, tí zase ďalším a tak ďalej.

Pool čakajúcich transakcií

Takže už vieme, že záujemci o platbu sa imaginárne niekde zhromažďujú a snažia sa presvedčiť “ťažiarov”, aby si ich všimli a zapísali práve tú “ich” transakciu do bloku. Pamätáš si zo starších amerických filmov, ako to vyzeralo na burze? Dav maníkov s papierikmi nad hlavou a kričiac na chlápka u tabule, ktorý si niekoho vybral a na tabuľu zapísal, čo ten dotyčný chcel predať alebo nakúpiť. Nepochopil som to. To už skôr chápem blockchain, ako burzu s kričiacimi maníkmi. Ale takto nejak si môžeš predstaviť niečo, čomu sa vraví “pool”. Je to zhromaždisko žiadostí o transakcie. Fanatici do blockchainových peňazí na to majú veby kde vidia grafy a štatistiky. Koľko transakcií tam čaká, aké je ich distribučné rozloženie (“tu je nejaká úchylne veľká transakcia, poďme hneď skúmať, čo to je zač!”). Kto do tých grafov čumí pravidelnejšie, môže odhadnúť, kedy je tam preplnené a kedy sa naopak pool vyprázdňuje (v nedeľu nad ránom tak nejak záujemcov ubúda). Načo je to dobré? Nuž, dokážeš vidieť, aké poplatky ponúkli tí, ktorí sa akurát dostali do nasledujúceho bloku. A ak ti záleží na rýchlosti platby, mal by si ponúknuť o malý kúsoček viac. Alebo si počkať na nedeľu ráno, keď je pool relatívne prázdny (to si vysledoval, pretože si fanatik a čumíš na historické grafy a dokonca im rozumieš).

Pokiaľ taký fanatik nie si, je jednoduchšie sa vždy pozrieť napríklad na stránku bitcoinfees.net, kde ti rovno napíše, aký veľký bakšiš by si mal ponúknuť, aby sa tvoja transakcia dostala do nasledujúceho bloku, alebo do nasledujúcich 10 alebo…

Toto je také jednoduché vysvetlenie, ako fungujú komunitné peniaze, ktoré fungujú na počítačoch, internete a špeciálnej databáze, ktorej ľudia vravia “blockchain”.

Čo mám pripravené do budúcna?

• ako s tým teda narába obyčajný Franta / Karol / Anežka?
• a čo je teda ten “bitkojn”?
• čo za počítače to sú, na ktorých sa lúštia tie špeciálne “krížovky”?
• musí sa vždy lúštiť ťažká “krížovka”? Nešlo by to aj ináč?
• umierajú tulenie mláďatá, keď zaplatíš za kávu?
• to ako fakt musím čakať 10 minút, aby som zaplatil za kávu?
• bitcoin je srágora, ja som vymyslel lepšie peniaze!!!
• je to len pre geekov a teroristov
• a čo na to vládca?
• iné, čo mi ešte napadne